Obsah

Noviny

Zamyslenie


Sú v roku dni, kedy sa nás zmocnia silné pocity spolupatričnosti, nehy, viac sa ponárame do svojho vnútra, myslíme na svojich blízkych a priateľov. Takýmto je aj deň pamiatky zosnulých. To, čo je zjavné očiam – upravené cintoríny, vyzdobené hroby a záplava svetiel - umocňuje mnohonásobne spomienky na tých, čo nás predišli. V predstavách sa vraciame ku chvíľam, ktoré sme s nimi spoločne prežili, alebo k udalostiam, ktoré sa do našej pamäti dostali sprostredkovane cez spomínanie iných. Neraz je to aj hodnotenie bývalých vzťahov, pekných, plných lásky a porozumenia, ale, žiaľ, občas aj smutných a horších, ktoré vyvolávajú pocit trpkosti a ublíženia. To druhé závisí od schopnosti človeka odpúšťať. Ľudská duša je zložitá a pamäť filtruje z prežitého podľa subjektívnych postojov. Poznáme mnoho prípadov, kde život členov rodiny, ba aj celých generácii, bol ovplyvnený nepriaznivou udalosťou, ktorá z nedorozumenia prerástla aj v nenávisť. Na začiatku by stačila tolerancia, trochu pokory alebo nezištnej lásky, aby sa rodinné vzťahy zachovali. Ako roky bežia, návrat je stále ťažší.
Rýchle životné tempo, zápas o živobytie v tvrdých podmienkach nás oberajú o spoločné chvíle za veľkým rodinným stolom. Stačí tak málo, aby sa spoznali deti z druhej generácie rodiny, nadviazali vzťahy, aké boli posvätné naším predkom. Možno pomôže aj predstava vlastných pekných zážitkov z minulosti a zacítime teplú ruku mamy, otca, starkej, alebo starkého a sprítomníme si úsmevy a milé tváre príbuzných. Nad hrobmi mäknú srdcia a empatie mohutnejú. Prenesme tento odkaz aj do duší nasledujúcich generácii.
Ľudmila Pomothyová