Obsah

Michal Valent svoj život hodnotí skutkami, nie časom - prevzaté z ZH24


Profesor Michal Valent je rodákom z Lutily, no väčšinu času strávil Bratislave. Svoj život zasvätil gynekológii a parazitológii. Minulý rok dokonca získal štátne ocenenie Rad Ľudovíta Štúra prvej triedy. Nám však prezradil oveľa viac, napríklad i to ako sa žilo v hlavnom meste počas druhej svetovej vojny.

ZH24 Narodili ste sa v Lutile, kde ste prežili aj detstvo. Ako spomínate na toto obdobie života?
Každý sa niekde narodil! Nie je to obyčajná vec narodiť sa na Slovensku. Teraz ? Akoby všetko boli iba únie a krajiny. Zapnite si televízor a zistíte, že mám pravdu. Mal som to šťastie, že som sa narodil v jednom z kútov nášho milovaného Slovenska.

Narodil som sa 3. októbra 1929. Bolo to obdobie najťažšej svetovej hospodárskej krízy. Okrem toho v tom roku bola najtuhšia zima v histórii Slovenska. Obyvatelia boli poctiví, bohabojní, navzájom sa podporovali, pomáhali, prežili všetko. Bol som tretím dieťaťom chudobného maloroľníka. Moji rodičia pochádzali z biednych mnohodetných rodín.

Je výsadou detí, že aj v skromných, biednych pomeroch, ak majú ľudských rodičov, sú šťastné a spokojné. Od štvrtého až piateho roku som sa podieľal na prácach v poľnohospodárstve. Starší brat a sestra museli chodiť do školy. Tak som pri oraní vodil junce po brázde.

Moje detské spomienky siahajú do obdobia štyroch až piatich rokov. Spomienky som si overil na náhrobných kameňoch v cintoríne. Napriek skromnosti a biede mám na ranné detstvo tie najkrajšie spomienky. Vďačím za to mojim láskavým, obetavým rodičom a starším súrodencom. Spomienky sú mi podperou aj súčasného žitia. Nerobím komparáciu toho môjho so súčasným životom detí. Majú mobily, mobilujú, surfujú, četujú, ale vystružlikať, či povyrezávať paličku nedokážu. Sú zruční v komunikácii, ale akoby by mali menej istoty v rodičoch, ktorí sa plahočia za každým centíkom, alebo obchodujú, lebo k životu potrebujú aj veľa nepotrebného. Nemajte mi za zlé, že toto hovorím. Život je už raz taký.

ZH24 Síce pochádzate z Lutily ale gymnázium ste absolvovali v Bratislave. Prečo tak ďaleko od domova ?
Uviedol som, že som vyrastal v biednom ale vzornom rodinnom prostredí. Bolo nás šesť detí, siedma sestrička sa narodila až v roku 1942.

Koncom augusta 1939 pricestovala z Bratislavy bezdetná otcova sestra. Prišla, aby si odviedla do Bratislavy syna svojho brata. Do úvahy prichádzal môj starší brat, ktorý vtedy ukončil osemtriednu Rimskokatolícku ľudovú školu v Lutile. Odmietol pokračovať v štúdiu. Tak los padol na mňa. Absolvoval som vtedy štvrtú triedu ľudovej školy pod vedením učiteľa Vojtecha Bradu a jeho manželky Márie. Ja mladučký, hlúpučký som cestu neodmietol. Pán učiteľ mi vypísali Frekventačné vysvedčenie. Bol som pripravený na cestu. Dedinský chlapec, netušil som, čo ma v cudzom svete očakáva, kde to skončí?

Dňa 31. augusta som do západu slnka pásol mnoho kráv našich príbuzných a susedov. Po návrate z pasenia ma mamička a tetička vykúpali, vyrajbali v drevenom šafli. O polnoci som už prvýkrát sedel vo vlaku smerom na Bratislavu.

Dňa 1. septembra 1939 začal vojenský útok na Poľsko a tým aj Druhá svetová vojna. Celú noc som mal nos prilepený na skle okna. Išli vojenské transporty - vojaci, výstroj a výzbroj, smer Poľsko.

Ráno po siedmej hodine 1. septembra 1939 sme boli v Bratislave. Po vystúpení z vlaku sme šli na rannú omšu do kostola Jezuitov. Potom do Jezuitského gymnázia na Grösslingovej ulici. Ja som bol veľmi maličký a po skončení len štvrtej triedy ľudovej školy. Tak som jeden rok chodil do Štefánikovej meštianskej školy na tej istej ulici.

Do prvej triedy I. štátneho slovenského gymnázia som nastúpil 1. septembrom 1940. Maturoval som v júni 1948. Promovaný som bol v decembri 1953.
Počas celej druhej svetovej vojny som žil v Petržalke (vtedy Engerau). Bola obsadená Nemcami. Denne som prechádzal hranicu z Nemecka na Slovensko. Ako občan Slovenskej republiky som mal trvalú priepustku cez hranice.

ZH24 Čím ste chceli byť, keď ste boli dieťaťom, predstavili ste si, že raz budete lekárom gynekológom – pôrodníkom ?
Nič som si nepredstavoval, ničím som nechcel byť až do maturity. Manžel mojej tety bol nekvalifikovaný robotník na stavbách, teta domáca. Nemal ma kto pripravovať, usmerňovať na vážnejšie životné povolania, či poslanie. Nikdy som nechcel byť lekárom a najmä nie ženským.

ZH24 Prečo ste sa rozhodli pre gynekológiu ?
V živote existujú aj náhody, ktoré ovplyvnia a často aj úplne zmenia život jedinca. Ako poslucháč prvého a druhého ročníka fakulty som chodil ako volontér na Ústav histológie a embryológie. V treťom ročníku som chodil na Internú kliniku. Na začiatku štvrtého ročníka, v októbri 1951, som hľadal miesto pomocnej vedeckej sily, ktorá bola aj finančne odmeňovaná. Jediné voľné miesto bolo len na Ženskej klinike. Tam som sa prihlásil, denne som chodil na kliniku. Tento vedný odbor ma ovplyvnil na celý môj profesionálny život. Mal som vynikajúcich učiteľov, lekárov prvej generácie slovenských gynekológov a pôrodníkov. Mojimi vzormi boli – profesori Štefánik, Hudcovič, Ponťuch, Bárdoš, Brucháč, tiež iní. Mnoho som od nich získal, nielen po profesionálnej, ale aj ľudskej stránke.

ZH24 Ste univerzitným profesorom lekárskej parazitológie. Priblížte nám, čomu sa táto vedná disciplína venuje, a prečo ste si ju vybrali?
Podstatnú časť činnosti ženského lekára tvoria otázky sexuálneho vzťahu muža a ženy. S tým úzko súvisia aj otázky nákaz prenášaných prevážne pri pohlavnom styku. Podstatnú časť z nich tvoria parazitárne ochorenia. Týmto spôsobom som gynekológiu nikdy neopustil. Prestal som byť pôrodníkom. Patria sem ektoparazity (vši, svrab, blchy, ploštice), endoparazity (bičikovce, améby, škrkavky, mrle a i) . Prestúpil som v roku 1963 do Výskumného ústavu lekárskej parazitológie LF UK v Bratislave. Otvorili sme Oddelenie klinickej parazitológie. Tam bola liečebná – preventívna časť a časť vedeckovýskumná. Mohol som sa v plnej miere venovať pacientom a výskumným záujmom..

ZH24 Využívali po skončení lekárskych štúdií Vaše služby i doma v Lutile, keď ste prišli na prázdniny ?
Nielen po promócii, ale aj počas medických čias som často bol konzultovaný najmä mladými mamičkami, ktoré mali problémy s dojčením, opatrovaním novorodencov. Samozrejme sme diskutovali so spolužiakmi, vrstovníkmi o zdravotných ťažkostiach. Vybavoval som aj odborné vyšetrenia na klinikách v Bratislave.

ZH24 Aké najkurióznejšie situácie ste zažili počas Vašej lekárskej praxe ?
V priebehu 58 ročnej lekárskej činnosti bolo nie málo veľmi náročných, vážnych situácii. Keď ide o zdravie a život nemožno nič zľahčovať, to vyžaduje zodpovedný prístup, sústredenie. Na Bielu sobotu roku 1953 ma privolali k rodičke, ktorá už štyri dni nemohla porodiť. Keďže som rok a pol pôsobil na Ženskej klinike, videl som a osobne som odviedol mnohé pôrody, mal a získal som skúsenosti a poznatky. Tie som využil a istými hmatmi a zmenou polohy, sme porodili zdravého mládenca, ktorý má dnes 58 rokov, má sa k životu. Potom som ešte raz v roku 1992 odviedol pôrod prvorodičky v Bratislave – Rači.

ZH24 Ste autorom mnohých vedeckých, odborných, zdravotno-výchovných publikácii, pôsobili ste ako vysokoškolský profesor, dosiahli ste úspešnú akademickú kariéru ?
Na klinických pracoviskách pôsobia zamestnanci štátnej školskej a zdravotníckej správy. Všetci sa musia venovať aj pedagogickej a výskumnej činnosti, najmä školskí pracovníci. Čiže ide ruka v ruke veda, výučba, liečebno-preventívna a ostatná činnosť. Od januára 1957 som sa stal odborným asistentom, mojim hlavným zameraním bola pedagogická a vedecká činnosť. V roku 1967 som obhájil kandidátsku, v roku 1970 habilitačnú dizertačnú prácu. V roku 1985 som obhájil veľký doktorát (DrSc.). Roku 1988 som bol menovaný univerzitným profesorom lekárskej parazitológie. Teraz som Professor emeritus LF UK v Bratislave.

ZH24 Ste spoluzakladateľom Slovenskej sexuologickej spoločnosti. Akú úlohu ma plniť táto organizácia ?
Vedeckým sekretárom Slovenskej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti SLS (SGPS) som bol 37 rokov. V roku 1973 sme založili SSS SLS. Najkrajším vzťahom v živote človeka je vzťah muža a ženy. Žiaľ, v žiadnej inej oblasti ľudských vzťahov niet toľko nedorozumení, nešťastia, nevraživosti až nenávisti ako práve vo vzťahu muža a ženy. Príčiny týchto situácii sú rôzne, niekedy aj sexuálne nezhody. Preto jedným z poslaní je sexuálna výchova, príprava na manželstvo a rodičovstvo. S tým úzko súvisia otázky antikoncepcie. Predpokladom uzavretia manželstva nie je len sexuálna zrelosť, ale aj psychická, sociálna dospelosť, predpoklady pre vydržovanie
a zachovanie rodiny. Zdravá, zodpovedná rodina je základným predpokladom pre úspešnú výchovu detí, mladej generácie.

Je mi veľmi ľúto, že sa nám celkom nepodarilo vštepiť mladému človekovi úctu k žene. Ak sa žena rozhodne otehotnieť a porodiť dieťa, venuje zrodu nového potomka svoje zdravie a neraz riskuje vlastný život. No – povedzme si úprimne – voči nikomu nie sme často takí hrubí a neúctiví ako k vlastnej matke. My generačne starší lekári, sme túto úlohu nedotiahli do konca, a dnes je zdravotná výchova na chvoste záujmu spoločnosti.

ZH24. Aký je Váš vzťah k Lutile a vôbec k celému žiarskemu regiónu?
Krátko povedané, veľmi dobrý! V roku 1992 som „inicioval“ a s primárom Jánom Kolárom sme založili „Deň primára Jána Straku“. Každoročne sa koná veľmi úspešné celoslovenské stretnutie, ktorého sa zúčastňujem. V roku 2011 to už bolo dvadsiate jubilejné podujatie. Začiatkom dvadsiateho storočia (2001) som „inicioval“ a s primátorom JUDr. Hrmom, sme založili a otvorili v Žiari nad Hronom Galériu Jula Považana, insitného maliara, rodáka z Hronského Svätého Kríža, môjho vzácneho priateľa. Známeho lekára, primára pediatrie. V roku 2010 som „navrhol“ a s PhDr. Magdou Rúfusovou, vdovou po významnom slovenskom velikánovi, básnikovi, filozofovi, dohovoril a zabezpečil, aby Gymnázium v Žiari nad Hronom dostalo Čestný titul „Gymnázium Milana Rúfusa“. Vybavil som u majstrov Pamätnú tabuľu s reliéfom Milana Rúfusa, ktorá je umiestnená vo vestibule budovy gymnázia. Nikdy nezabúdam na svoj rodný kraj, aj keď som do sveta odišiel veľmi mladý. Vždy sa k nemu hlásim, propagujem a čo môžem pomáham. Priateľské kontakty a spoluprácu udržujem s mnohými významnými osobnosťami regiónu. Napr. husľový virtuóz Peter Michalica , rodák z Kremnice.

Veľmi si vážim, že mi Obecné zastupiteľstvo k 80. narodeninám udelilo Čestné občianstvo rodnej obce Lutila. Som im vďačný, zaviazaný, som pyšný.

ZH24 Čomu sa v súčasnosti venujete ?
Plných 16 rokov som bol šéfredaktor vedecko-odborného časopisu „Praktická gynekológia“. Pre ekonomické problémy časopis rokom 2010 prestal vychádzať. Som členom Ústrednej rady Akadémie vzdelávania, Doživotný Čestný vedecký sekretár SGPS, organizujem mesačné schôdze Sapientia clubu pri LF UK v Bratislave a dvakrát ročne (jún, december) zabezpečujem stretnutie Milovníkov poézie Milana Rúfusa v Bratislave. Okrem toho sa usilujem písať históriu gynekológie a pôrodníctva na Slovensku. Je to náročný projekt na viacej rokov.

ZH24 Prezraďte nám niečo z Vášho súkromia?
Ženatý som 53 rokov. Manželka bola odborná lekárka dermatovenerológ, klinická odborná asitentka, kandidátka vied LF UK v Bratislave, dcéra Michaela sa ako etnológ venuje výtvarnej výchove deti v Centre voľného času, syn je atestovaný gynekológ – pôrodník, pracovník I. gynekologicko-pôrodníckej kliniky SZU, FNsP v Bratislave – Kramáre. Vnúčence ešte nemáme.

Som optimista, humor ma sprevádza po celý život. Aj v najťažších chvíľach je odľahčením. Priznávam, že mi pomáha prekonať niekedy aj neprekonateľne vážne rodinné a spoločenské situácie. Som milovníkom umenia, najmä výtvarného, s mnohými umelcami sa priatelím. Umenie ma sprevádza po mnohé roky. Dodnes, keď mi to čas dovolí, zájdem na vernisáž, rád sa s umelcami stretávam, zhováram . Mimoriadne veľa mi v tomto smere dal priateľský vzťah s velikánom nášho národa Milanom Rúfusom. Milujem poéziu nielen pre jej vznešenosť, krásu a inakosť. Poézia je umenie, schopnosť jej tvorcu povedať obrovské myšlienky niekedy mimoriadne úsporným počtom slov. Mám priateľské kontakty s akademickým sochárom, medailérom Mariánom Polonským v Bratislave.
Za celoživotnú všestrannú aktivitu a angažovanosť, dosiahnuté výsledky, mi prezident SR udelil najvyššie štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Vyznamenania sú vyjadrením uznania od tých, ktorí nás pozorovali. Život som nežil preto, aby vyznamenávali, ale usiloval som sa ho žiť tak, aby bol hodný mojej vlastnej spokojnosti, že som nepremárnil ani jednu chvíľu svojho života, že som sa nespreneveril voči vlastnému svedomiu a človečenskosti. K tomu pridávam lásku k svojmu rodisku a najmä k milovanému Slovensku. Tu spočiniem a rad by som vo viere, že som urobil všetko, čo som mohol a čo som dokázal. Na viac som nemal.

Prevzaté z web stránky - ZH24. Rozprávala sa Katarína Pružinová z Lutily